Lui Cry

V poslednej dobe som si všimol, že aj ľudia, ktorí blogy ako také odsudzovali, si založili svoj vlastný blog a blogujú jedna radosť. Nemyslím si, že mám nejaké veľké spisovateľské danosti, ale s touto myšlienkou som sa pohrával už veľmi dávno, veď prečo to neskúsiť aj ja sám, keď už aj veľký Hank Moody má svoj blog, kde píše naozaj to, čo ho úprimne napadne a neváhal pri tom rozbiť svoj notebook:)

Nedávno som, čítal niekoľko zaujímavých blogov a vypočul si pár rozhovorov a všetci  písali – hovorili o tom čo majú nové…nová práca, nové auto, nový kávovar, noví priatelia. Nie som nejaký starinár, ale ja osobne si vážim veci, ktoré by mnohí nazvali ako staré…a som za ne neskutočne vďačný…som vďačný za „starú“ prácu, ktorá ma naozaj baví, za „starých“ klientov pre ktorých pracujem naozaj úprimne rád, za „starú“ rodinu (ktorá nie je stará vekom:) ) stojí pri mne už celé tie roky a som za ňu vďačný, za „staré“ auto, ktoré so mnou toho véééľmi veľa prežilo a dúfam, že ešte prežije – zažije…som vďačný za „starých“ priateľov, ktorých nie je veľa , ale o to viac sú tie priateľstvá  bohatšie…ďakujem za „starú“ nesku kávu doma, kvalitné presso radšej nechávam na obľúbenú kaviareň:)

Jediné za čím starým mi nie je ľúto je starý rok…bol aký bol…veľa mi vzal, aj keď veľa mi dal. Bol ťažký v pracovnom, ale aj v osobnom živote, ale som mu aj vďačný za veľa. Naučil ma mať iný pohľad na svet…sám na seba…ísť si za svojimi cieľmi aj keď vám ostatní hádžu polená pod nohy. Niekedy sa len vo svojom behu stačí na nich pootočiť a úprimne sa usmiať, verte mi je to úžasná odzbrojujúca zbraň, ktorá pomáha vám, ale aj pomáha odčleniť milých ľudí, ktorí vám naozaj úprimne prajú a chcú pomôcť.

A ten minulý rok ma naučil jednu vec…všetci to stále hovoria, ale v reáli to uskutoční len málokto… Dlho rozmýšľate, že urobíte niečo a nie a nie sa k tomu „dokopať“? Urobte to hneď!!! Neodkladajte to ani o hodinu, ani na ďalší deň…a už vôbec nie na „potom“… Niekedy stačí málo, jedno slovo, jedna veta, alebo hoci len jeden úsmev… Možno to o čom tak snívate sa nestane hneď, ale aspoň sa k tomu priblížite na veľmi malý krok…a verte mi…pomáha to:)

PS: Môj prvý blog je tu a pevne verím, že nie je posledný:)  Možno sú smailíci infantilní, ale veď sú to emotikony, ale ako inak vyjadriť emócie pri písaní…:)